Robert Fico ohlásil svoju kandidatúru 18. decembra 2013. O tom, že sa tak stane, sa špekulovalo už omnoho dlhšie. A popri všetkých špekuláciách sa ako bumerang vracala jedna otázka: Prečo chce Robert Fico, predseda jednofarebnej vlády s podporou pohodlnej parlamentnej väčšiny 83 poslancov, opustiť pozíciu premiéra, ktorá je najsilnejším politickým postom v krajine, a vo veku 49 rokov sa presunúť do prezidentského paláca, ak, ako sám povedal, postavenie prezidenta je podľa ústavy slabé? Takýto krok jednoducho nedáva zmysel. Mnohí špekulovali, že toto rozhodnutie vychádza z Ficovej únavy, či nechuti pokračovať v náročnej práci. Týmto úváham je len ťažké uveriť. Robert Fico za posledných 20 rokov ukázal, že jeho chuť po moci je mimoriadne veľká. Pravdepodobnosť, že sa to v posledných mesiacoch zmenilo, pre zmenu, príliš veľká nie je.
Deväť dní pred dňom D sa Robert Fico nechal počuť, že úloha prezidenta bude významne narastať, a že sa v krátkom čase stane prezident dôležitejšou politickou figúrou než predseda vlády. Peter Schutz sa v jednom rozhovore vyjadril, že toto vyhlásenie možno pokladať za snahu mobilizovať voličov Smeru a netreba to brať príliš vážne. S prvou časťou úvahy sa dá súhlasiť, pri druhej treba byť opatrneší. Ak pre nič iné, tak pre závažnosť možných následkov.
Prezident vs Premiér
Úvahy o presune kompetencií z premiéra na prezidenta (poprípade aj iných inštitúcií) je nevyhnutné sledovať veľmi pozorne. V prípade, že by sa na Slovensku utvorila politická sila, ktorá by bola ochotná zmeniť parlamentný systém na prezidentský, či semiprezidentský, mohlo by to mať pre Slovensko a jeho občanov nepríjemné následky. Pre pochopenie nevhodnosti prezidentskej formy vlády (a predovšetkým pre mladé demokracie ako Slovensko) je dobré začítať sa do esejí politológa Juana Linza The Perils of Presidentialism alebo Democracy: Presidential or Parliamentary. Does it Make a Difference? Profesor Linz v týchto esejách vysvetľuje, že prezidentské systémy majú tendenciu vytvárať veľmi silné politické napätie medzi priamo voleným prezidentom a parlamentnou väčšinou, ktorá príjíma zákony. A z toho vyvstávajú zásadné otázky: Kto bude určovať vývoj a smerovanie krajiny? Kto má väčšiu legitimitu, prezident, či parlament? Problematickou je aj možnosť zmeny vlády. Zatiaľ čo odvolanie premiéra nie je až taký problém (na Slovensku o tom vieme svoje), prezident je takmer neodvolateľný (aj to sme si už, neúspešne, skúsili). Ak sa k moci dostane prezident, ktorý bude krajine škodiť, je veľmi zložité s tým niečo spraviť. Aj na základe týchto argumentov dospieva Juan Linz k záveru,že krajiny s parlamentnou formou vlády majú väčšiu šancu zachovať si demokraciu než krajiny, ktoré prijali prezidentskú formu vlády. Ak sa pozrieme na hodnotenia stavu demokracie a slobody v krajinách s rozličnými formami vlády, na prvý pohľad je vidieť, ktorým sa darí lepšie.
V tabuľke sú zobrazené krajiny bývalého východného bloku a hodnotenie stavu slobody, politických práv a občianskych slobôd, ktoré vypracovala mimovládna organizácia Freedom House. Hodnotenie je od 1 - najlepšie po 7 - najhoršie.
Prezidentské | Freedom Status | Political Rights | Civil Liberties | Semi- prezidentské | Freedom Status | Political Rights | Civil Liberties |
Bielorusko | Not Free | 7 | 6 | Ukrajina | Partly Free | 4 | 3 |
Azerbajdžan | Not Free | 6 | 5 | Rusko | Not Free | 6 | 5 |
Kazachstan | Not Free | 6 | 5 | Arménsko | Partly Free | 5 | 4 |
Uzbekistan | Not Free | 7 | 7 | Romania | Free | 2 | 2 |
Turkmenistan | Not Free | 7 | 7 | Gruzínsko | Partly Free | 3 | 3 |
Parlamentné | Freedom Status | Political Rights | Civil Liberties | Parlamentné | Freedom Status | Political Rights | Civil Liberties |
Slovensko | Free | 1 | 1 | Lotyšsko | Free | 2 | 2 |
Estónsko | Free | 1 | 1 | Litva | Free | 1 | 1 |
Albánsko | Partly Free | 3 | 3 | Kirgizsko | Partly Free | 5 | 5 |
Bulharsko | Free | 2 | 2 | Moldova | Partly Free | 3 | 3 |
Poľsko | Free | 1 | 1 | Slovinsko | Free | 1 | 1 |
Česko | Free | 1 | 1 | Chorvátsko | Free | 1 | 2 |
Maďarsko | Free | 1 | 2 | Srbsko | Free | 2 | 2 |
Juan Linz v osemdesiatych rokoch písal, že najväčšou výnimkou systému sú Spojené štáty americké. V roku 2011 sa popredný americký politológ Fareed Zakaria zamyslel nad tým, že prezidentský systém predsa len nefunguje dokonale ani v USA. Paralýza a neschopnosť prijímať dôležité zákony a presadzovať nevyhnutné reformy znevýhodňujú podľa Zakariu Spojené štáty vo svete, v ktorom je dôležité konať rýchlo.
Rozhodnutie, na ktorom záleží
Druhé kolo prezidentských volieb nie je o osobách Andreja Kisku a Roberta Fica. Je o tom, aké politické zmeny so sebou prinesú. V kuloároch sa už pomerne otvorene špekuluje, že v prípade víťazstva Roberta Fica sa vláda otvorí druhému partnerovi. Kresťanskí demokrati už počas volebnej kampane ukázali, že sú ochotní potopiť aj vlastného kandidáta ak im za to Smer ponúkne (aspoň v ich očiach) adekvátnu protihodnotu, konkrétne v podobe dvoch viet v ústave. Čo by boli ochotní spraviť za kreslá vo vláde a štátnej správe?
Nič z vyššie napísaného sa nemusí stať. Možno má Robert Fico naozaj plné zuby politiky a vo veku necelých 50 rokov pomýšľa na dôchodok v Grassalkovičovom paláci. Možno nebude mať záujem posilňovať svoju pozíciu a moc, ktorú drží pevne vo svojich rukách prenechá niekomu inému. Skúsenosť s Robertom Ficom mi však vraví, že podstúpiť tento risk by nebolo rozumné. Povedzme si to rovno. Robertovi Ficovi neverím ani nos medzi očami, nie to ešte ochotu vzdať sa moci dobrovoľne.
Rozum mi preto velí ísť v sobotu voliť. Voliť istotu a stabilitu. Voliť istotu parlamentnej formy vlády a stabilitu, ktorú takýto systém prináša. Voliť proti Robertovi Ficovi.